Celé Slovensko momentálne žije hokejom a najviac to samozrejme vidieť v dvoch hlavných dejiskách šampionátu v Bratislave a Košiciach. Práve jeden z fanúšikov, ktorý sa zúčastnil zápasu Slovensko – Nemecko, nám napísal svoj názor o skutočnej atmosfére v Steel Aréne, ktorý mnohých ľudí určite prekvapí. Jeho slová vás šokujú!

Pravda o atmosfére v Košiciach: Názor fanúšika

Pred mesiacmi som sa ani nezamýšľal nad tým, že by som sa osobne zúčastnil nejakého nášho zápasu na svetovom šampionáte, aj keď hokej aktívne sledujem už dlhé roky, a to nielen našu reprezentáciu, ale aj ligové zápasy či NHL. Vedel som však, že dostať sa k lístkom na slovenské zápasy bolo priam nemožné a aj ceny začínajúce na sume 60 eur sú pre našinca, ktorý by chcel poprípade ešte niekoho blízkeho lístkom potešiť, finančnou záťažou.

Pár dní pred začiatkom turnaja som sa však od kamaráta dozvedel, že vraj treba ísť pozrieť stránku predajcu niekoľko hodín pred zápasom, že vtedy sa tam určite nejaké lístky uvoľnia aj na Slovákov. A mal pravdu. Moji kamaráti si takýmto spôsobom nakúpili vstupenky na zápasy Slovenska proti USA, Fínsku či Kanade za 60 až 75 €, pretože sa uvoľnilo niekoľko desiatok miest na tieto stretnutia u oficiálneho predajcu. Ako je to v priebehu šampionátu možné, keď sme už dlhé týždne zovšadiaľ počúvali, že lístky na naše zápasy sú beznádejne vypredané? To neviem ani ja sám.

Každopádne sa mi takýmto spôsobom podarilo uchmatnúť si dva lístky na zápas Slovenska s Nemeckom, o ktorom sa všade hovorilo, že bude pre nás kľúčový z pohľadu postupu do štvrťfinále. Veľmi som sa tešil, pretože z médií sme sa mohli dozvedieť o “pekelnej” atmosfére, ktorá vraj v Steel Aréne počas našich zápasov vládne a navyše naši hokejisti hrali krásny hokej, ktorý som chcel vidieť aj naživo. Kamaráti mi síce tvrdili, že to fandenie nie je až také úžasné, ako to opisujú médiá či hráči, no povedal som si, že sú možno len príliš nároční.

Pred vstupom do arény bolo po mojom príchode už obrovské množstvo ľudí a našlo sa aj plno takých, ktorí vykrikovali, že predávajú lístky na náš zápas za šialené ceny, kde najnižšia bola asi 130 eur. Pomyslel som si, že to je už naozaj strašná trúfalosť, ale počul som o jednom chlapovi z Košíc, ktorý kúpil lístok na zápas Slovenska s Kanadou priamo pred štadiónom za 200 eur. Takže priekupníci pravdepodobne opäť vyhrali.

Kontroly pred štadiónom boli úplne v pohode, všetko išlo veľmi rýchlo a dôkladne, a bolo vidieť, že tamojší zamestnanci v tom majú už veľkú prax. Po vstupe do arény človek trošku vysmädol, no cena 4 eurá za pollitrové pivo v plastovom pohári, ktoré bolo ešte k tomu aj vopred predčapované, ma trochu zarazila. Keď sa človek prešiel arénou, tak mohol vidieť, ako väčšina týchto “pochúťok” skončila. V mnohých prípadoch nedopité či porozlievané všade po chodbách.

Viac v šoku ako zo samotného výsledku zápasu som však ostal z atmosféry na štadióne. Človek by si bol myslel, že každý kto na zápas prišiel, chce úprimne podporiť našich chlapcov a rovnako ako oni na ľade, tak aj on v hľadisku vydá zo seba všetko. Ale veľmi som sa mýlil. Tzv. hluchých miest bolo medzi divákmi až až a keď sa nejaká väčšia partia odhodlala niečo kričať, tak väčšinou to skončilo pri pokriku “Slovensko, Slovensko!” alebo “My chceme gól”, ktorý však celú arénu prestal baviť tak po treťom opakovaní.

V našom sektore som sa s partiou fanúšikov z Banskej Bystrice snažil niekoľkokrát rozbehnúť tradičný pokrik “Slovenskoooo, slovenskoooo, héja, héja, heja Slovensko!”, no bez úspechu. Neuspeli sme ani s “Kto neskáče nie je Slovák, hop, hop hop!”, čo Čechom v Bratislave funguje výborne. Potlesk postojačky po nejakom zvlášť vydarenom úseku hry? Kdeže. Niektorým sa nechcelo tlieskať ani vtedy, keď ich k tomu vyzval samotný moderátor v Steel Aréne.

Úprimne som bol z toho veľmi znechutený. Samozrejme, chápem, že nie každý je tak zapálený pre hokej ako fanúšikovia, ktorí ho naozaj aktívne sledujú roky, no keď už na ten štadión niekto prišiel a investoval do toho svoje peniaze a čas, tak tam mohol nechať aj viac ako pár “selfíčok” pre svojich sledovateľov na Instagrame. Mal som pocit, že drvivá väčšina ľudí to brala ako nejakú prestíž, že aha, som priamo na zápase a teraz mi môžete vy všetci pred telkou len závidieť.

Je jasné, že hráči si túto atmosféru budú aj tak pochvaľovať, veď hrajú doma, veľa z nich možno také niečo už nikdy nezažije a nepostavia predsa fanúšikov proti sebe. Ak však počas zápasu Slovákov množstvo ľudí iba znudene sedí a občas sa pripojí k dvom pokrikom, ktoré sa opakujú celý čas, tak je asi niečo zlé. Možno by bolo dobré v budúcnosti ponúkať vstupenky najprv do ligových fanklubov a až potom do všeobecného predaja. Aby sa už nestalo, že sa z hokejovej vášne stane iba prostriedok prestíže.

Zdroj: Manmagazin.sk | Foto: Instagram