Na Slovensku aj v dnešnej dobe pôsobí obrovské množstvo talentovaných ľudí, ktorí majú nielen nášmu, ale aj svetovému trhu čo ponúknuť. Z minulosti však taktiež poznáme niekoľko prípadov, keď práve vynálezy spod Tatier zmenili dejiny celého ľudstva.
Moderná fotografia vznikla vďaka rodákovi zo Spiša
Jozef Maximilián Pecval sa narodil 6 januára 1807 v Spišskej Belej. Po štúdiu v Levoči a Košiciach sa presunul na univerzitu do Budapešti, kde vyštudoval matematiku, mechaniku a praktickú geometriu. Neskôr bol pozvaný prednášať matematiku do Viedne, kde pracoval vyše 40 rokov. V roku 1840 dokončil návrhy dvoch objektívov – portrétového a krajinkárskeho.
Tieto objektívy umožňovali až 16-násobne vyššiu priepustnosť svetla, vďaka čomu trvalo zhotovenie fotografie menej ako minútu. Predtým to trvalo 5-30 minút v závislosti od počasia resp. svetelných podmienok, počas ktorých sa nemohol snímaný objekt ani pohnúť. Preto je Pecval považovaný za zakladateľa modernej fotografie.
Kňaz a maliar vynašiel bezdrôtovú komunikáciu
Jozef Murgaš, ktorý sa narodil v Tajove (okres Banská Bystrica) vyštudoval pôvodne teológiu v kňazskom seminári v Bratislave a Ostrihome (Maďarsko). Po vysvätení za rímskokatolíckeho kňaza v roku 1888 odišiel študovať maliarstvo do Budapešti a neskôr do Mníchova. V každom kostole, v ktorom kedy pôsobil, namaľoval oltárny obraz. Zaujímal sa aj o elektrotechniku a jeho najvýznamnejším objavom je dosiahnutie bezdrôtového prenosu hovoreného slova (niečo ako dnešné mobilné telefonovanie) pred svedkami, čím sa do histórie zapísal ako objaviteľ rádia.
23. novembra 1905 zorganizoval rádiové spojenie. To sa uskutočnilo medzi obcami Scranton a Wilkes-Barre v USA, ktoré boli od seba vzdialené 30 km. Murgaš umožnil rozhovor ich starostom, ktorí to písomne potvrdili. Okrem toho vynašiel napríklad aj navijak na udicu a pomáhal pri vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky (bol jeden z tých, ktorý podpísal Pittsburskú dohodu). Úrady na Slovensku mu však potom nedovolili vyučovať elektrotechniku na jednej z našich škôl, pretože na to podľa nich nemal kvalifikáciu. Nakoniec ostal natrvalo žiť v USA, kde v roku 1929 ako 65-ročný aj zomrel.
Padák mu slávu priniesol až po smrti
Štefan Banič je príkladom toho, že často oceníme prínos človeka až vtedy, keď už tu nie je. Narodil sa v novembri 1870 v Neštichu (vtedy súčasť Rakúsko – Uhorska, od roku 1960 však súčasť dedinky Smolenice). Pracoval na statku grófa Pálffyho, no pre svoje odmietavé názory na tvrdú maďarizáciu bol vyhodený a následne v roku 1907 odišiel za prácou do USA. Zaujímal sa o letectvo a v roku 1912 bol svedkom leteckého nešťastia. Možno práve to ho motivovalo, aby o rok neskôr zostrojil prvý použiteľný padák, ktorý bol založený na princípe dáždnika. Padák mal vyriešený problém tzv. plávania vo vzduchu a upevňoval sa pomocou popruhov na telo letca v hrudnej časti pod ramenami.
Dňa 3. júna 1914 Štefan Banič osobne vyskúšal padák pred zástupcami Patentového úradu letectva USA, keď zoskočil vo Washingtone zo strechy 15-poschodovej budovy. Potom nasledovali ďalšie zoskoky aj z lietadla. 25. augusta 1914 vydal Americký patentový úrad vo Washingtone patent na Baničov padák pod číslom 1 108 484. Patentový spis obsahuje presný opis konštrukcie a jej nákresovú dokumentáciu. Americká armáda ho odkúpila za pár dolárov.
Bol čestným členom letectva USA. Po príchode späť na Slovensko (1920) ho však žiadna sláva nečakala a v rodnej obci žil v ústraní ako murársky majster. K tomu sa ešte venoval ovocinárstvu a pomohol objaviť jaskyňu Driny pri Smoleniciach. Zomrel 2 januára 1940 a jeho úspech nám dodnes pripomína pamätník v Bratislave na Letisku M. R. Štefánika (z roku 1970) a rovnako aj pamiatky v jeho rodných Smoleniciach.
Zdroj: Wikipedia.org | Foto: YouTube
