Nigéria nepatrí medzi vychytené dovolenkové destinácie Slovákov. Napriek tomu sa nájdu odvážlivci, ktorí sa do tejto krajiny vyberú. Sveťa tam navštívila svojho otca a na Slovensko sa vrátila s nepríjemným suvenírom ̶ maláriou.
Jej otec pochádza z Nemecka a v Nigérii pracoval pre jednu stavebnú firmu. Sveťa v jeho prechodnom bydlisku strávila dve letá po sebe. Dostať sa tam však nie je také jednoduché. Pred cestou si treba vybaviť víza a absolvovať očkovania proti žltej zimnici, žltačke A a B. Očkovanie proti malárii nie je povinné a u nás sa nepraktizuje. Sveťa teda odletela bez neho.
Dva životy rozdelené hrubým múrom
Mladá Bystričanka síce bývala v Nigérii, no od reálneho sveta ju delil vysoký hrubý múr. Za ním sa rozprestieral kemp, v ktorom bývala spolu s otcom a bol prispôsobený európskemu štandardu. Podobal sa malej osade a v tejto krajine ho mala každá firma, pre ktorú pracovali Európania. Ak chcel niekto vyjsť za múr, musel ho sprevádzať pridelený černoch. Na opačnej strane bola všade špina, výkaly, ktoré hnili v teple a daždi, infraštruktúra žiadna.
Ochutnala mäso, chytila týfus
Voda z vodovodu bola v Nigérii pochopiteľne tabu. Pri umývaní si ju museli prevárať a potraviny čistiť v špeciálnom chlóre. Sveťa nakupovala spolu s ostatnými ženami z kempu na miestnych trhoch, kde pre „bielych“ stálo všetko o 200 % viac ako pre miestnych. Mäso musela z jedálnička nedobrovoľne vylúčiť. „Raz som ho ochutnala a chytila som brušný týfus. Pohľad na mäso, na ktorom sedí vyše tisíc múch, vám hneď zabije chuť. Na vlastné oči ste mohli vidieť obchodníkov, ako na požiadavku zabíjajú kozy alebo sliepky. Zaujímavosťou bolo, že „bieli“ nemohli nosiť ťažké veci. Robili to za nich mladí chlapci od 6 do 12 rokov, ktorí dostali tringelt asi 50 centov. Pre niektorých to však bola polovica z mesačnej výplaty.
Dovolenka v bolestiach
Spomínaný týfus síce neznie dvakrát príjemne, no dal sa zvládnuť a za týždeň bol preč. Na Sveťu sa v Nigérii bohužiaľ nalepilo niečo omnoho horšie. Malária. Keďže ide o suchú oblasť, je tu veľmi nízky predpoklad jej „napadnutia“. Sveťa sa stala jednou z minimálneho počtu obetí.. „Zo začiatku som pociťovala slabosť. Teplota mi vystúpila na 39,5 °C, no mala som pocit, akoby moje kosti boli z ľadu. Bolel ma každý milimeter tela, každý kĺb tak, že som musela kričať. Nemohla som spávať. Bolesť bola taká silná, že som nevedela, čo mám robiť. Sedela som na studenej dlážke v rohu izby a plakala.“ Sveťa nemala absolútne chuť do jedla, 4 dni si nedala ani hlt. Už len pri tej myšlienke ju naplo. Napriek tomu pociťovala obrovský hlad. Po pár dňoch prišiel konečne lekár, ktorý jej vzal krv a urobil laboratórne testy. Výsledok bol jasný – malária!
Vzali ju do nemocnice. Našťastie do tej, ktorá bola v ich kempe. Hneď ju pichli do zadku a s tou istou ihlou jej do neho pichali ďalšie tri dni. Celý týždeň bola na infúziách a užívala tabletky na podporu chuti do jedla. Najprv zvládla len dve lyžičky polievky denne. Aj keď išlo o malé množstvo, bolo jej neskutočne zle. Všetok ten sajrajt, ktorý do nej pchali, jej nabúral funkciu pečene. „Moje bielka boli úplne žlté a moč ako čierny čaj.“ Napriek liečbe bolesti neprestávali. „Niekedy som mala pocit, že telo už toto mučenie nevydrží a zomriem. Nechcem nič preháňať. Skutočne teraz viem, aké to je, keď je človek len na krok od druhého sveta.“ To, na čo Sveťa určite nezabudne, je miestne laboratórium, v ktorom jej brali krv. Pripomínalo jej udiareň so stolmi ako v altánku na opekačke. Všade bola tma a na ulici jej vzal krv doktor v moslimskom habite. Jej jediným želaním bolo, aby sa nemusela vrátiť na Slovensko. Dusil ju strach, že si tu s ňou nikto nebude vedieť poradiť.
Zdravie na prvom mieste
Počas celého pobytu jej bol najväčšou oporou muž, ktorý pracoval taktiež na stavbe s jej otcom. O Sveťu sa staral najviac ako mohol a po čase sa z toho vykľula láska. Blížil sa koniec „dovolenky“, no Sveťu viac trápilo zdravie ako tisíce kilometrov, ktoré ich mali deliť. „Ani neviem, ako som docestovala na Slovensko. Výsledky u nás doma ukázali, že mám zničenú pečeň. Okamžite mi nasadili pečeňovú diétu, množstvo tabletiek a zakázali fyzickú aktivitu. Trvalo mi vyše roka, kým som sa vyliečila.“
Terorizmus v Afrike
Nigéria Sveti priniesla aj ďalší veľmi negatívny zážitok. Teroristi z ich kempu uniesli kamaráta, ktorý pracoval v rovnakej firme. Celý únos trval asi tri mesiace a potom muža zabili. Až vtedy si uvedomila všetky riziká, ktoré v Afrike číhali na každom rohu. Nič z toho však Sveťu neodrádza – napriek všetkému by sa tam vrátila.
