Na pohľad šťastný muž, no zdanie môže klamať. Mal stabilnú a dobre ohodnotenú prácu, manželku, syna, zdravie. Čo viac si priať? Napriek tomu život 46-ročného Johna z Austrálie dokonalý nebol. Rozhodol sa teda, že celému svetu pošle odkaz, a to z jediného dôvodu – chce, aby sa ľudia poučili z jeho chýb.

“Mam štyridsaťšesť rokov. Mnohí mi možno závidia, no ja si nezávidím nič. Akurát ľutujem stratené roky.”

Takto začína Johnova spoveď, ktorou chce poukázať na dnešný uponáhľaný svet. Ako mladý si dal totiž isté ciele, avšak žiadny z nich sa mu podľa vlastných slov naplniť nepodarilo.

“Keď som bol mladý, sníval som o tom, že budem šťastný. Že budem bohatý a budem cestovať po svete, užívať si život. Chcel som napísať knihu, ktorá zmení svet. Bol som plný energie, mal som kopec cieľov a plánov. Podobne je na tom zrejme väčšina mladých ľudí, vždy to tak bolo. A navždy to tak bude.”

“Môj život sa zmenil v jedinom okamihu. Vtedy, keď som dostal šancu nastúpiť do práce v banke. To som proste nemohol odmietnuť.”

Áno, zamestnať sa po škole v banke s históriou, tradíciou a silným postavením na trhu je príležitosťou, ktorú by sotva niekto z nás odmietol. Iný nebol ani John.

“Mal som sotva dvadsať rokov a začal som celkom dobre zarábať. No a vedel som, že časom budem na tom finančne ešte lepšie. Vedel som, že budem finančne zabezpečený. Momentálne mám za sebou dvadsaťšesť rokov bankárčenia. No dnes som sa spýtal sám seba jednu otázku. Čo mám z toho? Keď som si zarobil svoje prvé peniaze, to ešte ako šestnásťročný, minul som ich. Na niečo, čo som chcel. A takto to pokračovalo. Neušetril som prakticky nič, no bol som šťastný, že som si kúpil to, čo som chcel a nemusel som si pýtať peniaze od rodičov. Teraz sa mi na účte množia peniaze, no čo z nich mám? Pocit istoty? Okey. A čo si tak urobiť radosť nejakou hlúposťou, len tak, pre zábavu. Nepamätám si, kedy som si naposledy urobil radosť. Chcel som precestovať svet. Kde som sa dostal? Na Nový Zéland a na Filipíny. A to ešte s otcom ako chlapec. Nikde inde v Ázii som nebol, nehovoriac o Európe či Amerike.”

To však zďaleka nie je všetko, čo Johna trápi.

“Stratil som vlastnú rodinu a ani som si to neuvedomil. Nebolo kedy…”

John si uvedomil, že kvôli povýšeniu v práci nestihol navštíviť pred smrťou vlastného otca. Toho, s ktorým strávil kedysi toľko času. “Odkladal som to na neskôr, no neuvedomil som si, že môže zomrieť. Bol chorý, nebral som to ale v tú chvíľu za nevyhnutné. Ani som nevedel, ako vážny bol jeho stav. Nevidel som ho niekoľko rokov a už ho neuvidím. Už nikdy!” John však nestratil len otca. “Prednedávnom som zistil, že ma dlhé roky podvádzala vlastná žena. Celých desať rokov. No ja som nebol z toho nešťastný, keď si uvedomím, ako som žil, mala na to právo. Neriešil som s ňou prakticky nič. Bol som zaujatý prácou a vedel som, že máme peniaze. Dosť peňazí. Uvedomil som si, že vlastný syn ma takmer nepotrebuje, že s nim nemám dobrý vzťah. Má všetko, čo potrebuje, no nemal detstvo s rodičmi, ktorí by s ním niekam chodili, nemáme ani spoločné zážitky. Teraz si kladiem otázku “Prečo?”. Ako je možné, že som takto žil? Keď si uvedomím, že moja žena mala desať rokov iného, ja vlastne ani neviem, že koľko je to desať rokov. Čo som celé tie roky robil? Bol som v práci deväť hodín denne, večer som sa najedol, v noci sa vyspal a ráno sa opakoval včerajšok.”

Pre celý svet, pre všetkých ľudí, predovšetkým pre mladých, zanecháva John jediný odkaz:

“Žite, neprežívajte tak, ako ja. dal by som si za premárnené roky akurát pár faciek. plňte si svoje sny, to je zmyslom života…”

Keď sme v úvode spomínali knihu, John skutočne kedysi jednu začal písať. “Napísal som sedemdesiat strán o tom, aké vízie má človek, ako môže zmeniť svet. Zmeniť k lepšiemu. Mal som dvadsať rokov a tá kniha mala sedemdesiat strán. Viete, koľko strán má dnes? Sedemdsiat… Ostala rozpísaná, nedokončená. Je taká ako moje sny. Aj tie ostali len snami, nedokončil som to, čo som začal. Premárnil som život tým, že som sa hnal za peniazmi, za povýšeniami. Teraz nemám nič. Teda okrem peňazí na účte a hlavy plnej výčitiek. Nenávidím sa za to, ako som premrhal celé roky. Tie najkrajšie v živote.”

Na záver John povedal len toľko, že sa pokúsi zmeniť svoj život a zachrániť všetko, čo sa bude dať zachrániť. No a nadobudol presvedčenie, že jeho slová môžu pomôcť mnohým ľuďom nájsť si správnu životnú cestu. Cestu, počas ktorej nezabudnú na svoje sny…

Zdroj: Reddit